Akosi nám táto zima nie a nie skončiť. Mnohí, najmä my v mestách, na ňu nadávame, zmáča nám odev, špiní topánky, trvalo zamračená obloha vnáša do našich tvárí chmáry. Ako by sme sa však mohli tešiť na leto, keby nebolo zimy? Ako by sme mohli vrhať tieň, keby na nás nesvietilo slnko?

Dlhou zimou nám ten, kto riadi naše životy, akoby chcel dopriať oddych,viac času na zamyslenie, zastavenie sa. Možno vie, že nás čakajú náročné časy, do ktorých by sme mali vojsť oddýchnutí, plní síl a odvahy. Popíjam čaj a je mi dobre. Nemusím sa, chvalabohu, každý deň v dopravnej zápche a v nervozitou nabitom autobuse dopraviť na pracovisko, mám ho v mojej izbe za písacím stolom. Viem, máloktorí majú takéto privilégium, o to viac si vážim, že mi bolo dopriate. Tak sedím s manželkou v našej karloveskej čajovni, a ako každé ráno, pochutnávam si na skvelom edamame – sójových bôboch s tofu, zapíjam to obľúbeným jazmínovým čajom a kochám sa tichom, ktoré popoludní nahradí tlmená vrava milých návštevníkov. V duši mám pokoj a hľadím na husté sneženie. Možno niekde v mojom Líščom údolí, v mojom meste, v mojom svete sedí za oblokom smutné dievčatko a hľadí, tak ako ja, na tisíce, milióny snehových vločiek, ako nám zakrývajú ulice, stromy, duše. Možno jedinou radosťou dievčatka, na celý život pripútaného k lôžku, je pohľad do dvora, do ulice. Pred oblokom však má mohutný strom, a jeden z jeho hrubých konárov jej zakrýva výhľad. Každý rok viac a viac. Najmä v zime sa do jej srdiečka vkráda smútok. Tak veľmi by chcela byť na dvore s deťmi, ktoré majú zdravé nohy, stavať si s nimi snehuliaka, spúšťať sa z kopca na saniach. Ale už si zvykla a teší sa aspoň pohľadom. Vlastne, už ani nie, mohutný konár je veľmi vysoko a nedá sa odrezať, leda by sa odrezal celý strom, čo by však bola škoda. Strom vyrástol a z niekdajšieho konára – priateľa, na ktorom sedávali sýkorky, drozdy a občas aj straky, ktoré jej rozprávali novinky z ulice, sa stal nepriateľ. Dievčatko prestávalo veriť, že sa vrátia staré, krásne časy, keď videla celý svet. Padajú, padajú. Milióny, miliardy snehových vločiek a vraj ani jedna z nich sa na druhú nepodobá. Koľko tak môže vážiť vločka? Nič? Menej ako nič? Aký zmysel má to maličké, biele, bezvýznamné nič? Dievčatko hľadelo na konár pokrytý vysokým nánosom snehu z nič nevážiacich vločiek. Zodvihlo zrak a všimlo si jednu nádhernú, pomaličky, dôstojne padajúcu vločku. Zosadla na konár, zaradila sa k miliardám ostatných a zrazu... konár zapraskal. Pod váhou snehu sa zlomil. S rachotom spadol do hĺbky, našťastie sa nikomu nič nestalo. Odrazu sa izba rozžiarila, vošli do nej slnečné lúče, ktoré dievčatko kvôli mohutnému konáru nevidelo. Koľko váži jedna snehová vločka? Aký je jej zmysel? Aký je zmysel jedného, jediného človeka zo siedmich miliárd? Možno som to práve ja, práve ty, na ktorého kdesi čaká smutné dievčatko, aby si prišiel a pomohol jej rozohnať chmáry na tvári. Jediná, zdanlivo bezvýznamná snehová vločka bola práve tou, na ktorú roky trpezlivo čakalo dievčatko. Možno si práve ty tá, alebo ten zdanlivo bezvýznamný, jeden zo siedmich miliárd, na ktorého čaká smutné dievčatko, smutný samotár, smutný chudák, či smutný boháč. A možno si to práve ty, kto čakáš na tú pravú vločku, na toho pravého človeka. Vedz, že celkom iste príde. Chce to len vieru. Preto sa postav a choď medzi ľudí. Rozdávaj úsmev, podávaj pomocnú ruku, neudieraj, ale hlaď, buď aktívny, nesťažuj sa, ale pracuj. Lebo to je pravá viera. Nie slová, nie prázdne rituály, ale skutky. Každý tvoj dobrý skutok je snehovou vločkou, na ktorú niekto niekde čaká. Možno na ňu čakáš práve ty.
 
Jozef Banáš