Šiel som nedávno rušnou ulicou a uvidel zvláštny obraz. Akýsi chlap obťažoval hŕstku náhodných chodcov. Podišiel som bližšie a ukázalo sa, že to nebol neznámy chlap, ale známy politik a nešlo o hŕstku náhodných chodcov, ale o jeho stranu. Teda to, čo z nej ostalo. Politik vystupoval veľmi sebavedome, začul som len fragment jeho úvahy o tom, že bude premiérom.
Tento úkaz ma natoľko zaujal, že som sa ním začal vážnejšie zaoberať.

Prečítajte si glosu Jozefa Banáša, ktorá odznela v relácii Takže takto - odvysielané v RTVS (Rádio Slovensko) vo štvrtok 27. februára 2014 po 17:30.

V odbornej literatúre som sa dozvedel, že tento jav sa volá „halucinotórna psychóza“ a trpia ňou ľudia, ktorí majú fixnú predstavu, že ich vplyv je väčší ako v skutočnosti. Keď sa niekomu podarí uviesť takéhoto politika do reality, začínajú sa u neho prejavovať depresie, vo zvýšenej miere sa potí, nespáva, stráca záujem o sex, je nervózny a každého v okolí presviedča o svojej dôležitosti.
Čím je to s ním horšie, tým viac sa u neho prejavuje snaha imponovať. Stáva sa na imponovaní závislým.
Imponuje v pivnici, pod perinou, za dverami kúpeľne a niektorí sa neštítia imponovať aj na verejnosti.

Poznal som jedného, ktorý chcel imponovať dokonca svojej manželke. Skončil s tým vo chvíli, keď ho upozornila, aby si stiahol brucho, čo on už dávno urobil.

Pri pomyslení, že vypadol z hry, teda, že prišiel o moc, vzniká u niektorých politikov akútne riziko, že by mohli prísť o rozum. Týka sa to však len tých, ktorí túto vec mali už pri vstupe do politiky. Nešťastník robí všakovaké pokusy ako sa do hry vrátiť. Kontaktuje zúfalcov, ktorí sú v podobnej situácii.
Takíto politici sa sebavedome usmievajú a na otázku „Ako sa máš?“ neodpovedajú s odôvodnením, že nie sú uznášaniaschopní.
Niektorí z týchto ľudí sa pri predstave, že by sa jedného dňa mali zaradiť do pracovného procesu dostávajú do štádia etickej deteriorácie. Tento stav sa vyznačuje stratou kontroly nad sebou samým a vrcholí pomočovaním sa už len pri zmienke o práci.
Odborníci uvádzajú, že u niektorých indivíduí je strach z práce väčší ako strach zo smrti.

Z literatúry je známy prípad politika, ktorý si po vypadnutí z hry – teda po odstavení od možnosti kradnúť, nechal ušiť v nohaviciach gumové vrecká, aby mohol z parlamentnej jedálne vynášať aspoň polievku. Efektívnosť svojho konania zvýšil tak, že prehlasoval, že sú bratia Šťastní, aby dostával dupľované porcie.

Takže priatelia, často dostávam na besedách otázku, ktorému politikovi môžete dôverovať. Toto vám povedať neviem, ale celkom iste nedôverujte politikovi, ktorý má ruky vo vreckách. Nedá sa vylúčiť, že ich má gumové.
A možno aj svedomie.

Jozef Banáš

Vypočujte si aj staršie príspevky.