„Čo je pre teba sto rokov?“ – spýtal sa človek Pána.
„Sekunda,“ odvetil.
„A čo je pre teba sto euro?“
„Jeden cent“.
„A môžeš mi darovať zopár centov?“
„Jasné, počkaj však pár sekúnd...“

Prečítajte si dojímavú glosu Jozefa Banáša, ktorá odznela v relácii Takže takto - odvysielané v RTVS (Rádio Slovensko) vo štvrtok 30.januára 2014 po 17:30.

Mnohých prázdnych dní môjho života je mi ľúto a navrávam si, že azda ešte príde šanca, aby som ich naplnil. Ktohovie, možno si to navrával aj môj otec, ktorý sa svedomito staral o rodinu, od rána do večera vysedával za stolom, čosi vypisoval, pracoval, zarábal. Po celý život vstával na budík, aby stihol do práce, do školy, na poradu, aby stihol vlak, lietadlo, či len taxík.
Čakal som, že sa medzitým aspoň občas zastaví, zájde so mnou na futbal, na zmrzlinu, že za mnou príde a povie – tak dnes si ten diktát napísal výborne, aj ten gól, čo si strelil chlapcom z vedľajšej ulice bol parádny.
Občas ma pohladil, vstrčil mi do ruky peniaz so slovami – „choď si kúpiť zmrzlinu,“ usmial sa a dodal: „Keď vyrastieš, zájdeme spolu na pivo“.

V takých chvíľach som mal chuť vykríknuť, že nechcem zmrzlinu, ale jeho. Peniaze som si odkladal s tým, že raz, keď budem veľký, pozvem ho na pivo ja. Keď som mal pocit, že už mám v plechovej škatuľke od čaju peňazí dosť a nastal čas piva, rozhodol som sa otca pozvať.
Bolo však neskoro.
Odišiel zo sveta skôr než som  spoznal ako mu plynul čas. Myslieval som na neho a výčitka, že si na mňa nenašiel čas ma neopúšťala. Až do chvíle, keď som v jeho starom kufríku našiel sovietsky budík Sputnik, o ktorom zvykol žartovať, že je najväčší, najťažší a najrýchlejší.
Opatrne som budík natiahol.
Fungoval.
Odvtedy ho používam a spoznávam ako plynul otcov čas. Vysedávam za stolom, čosi píšem, pracujem,  vstávam aby som stihol poradu, vlak, lietadlo, aby som niečo zarobil, aby som mal z čoho žiť aj moja rodina, aby som zistil, že čas mi ubieha navlas rovnako ako jemu, že mi deti vyrástli pred očami a ja som si nevšimol, ako veľmi túžili po pochvale za dobrú známku z diktátu, ako chceli ísť  na zmrzlinu, či len tak byť so mnou a s mamou a spoločne počítať hviezdy.
Rozhodol som sa zachrániť čo sa dá, zliezť z rebríka a vstúpiť späť do tej istej rieky. Aspoň na chvíľočku.

„Pane daj mi, prosím, aspoň jeden, jediný cent“, požiadal som pokorne.
„Dostaneš,“ odvetil, „ale počkaj pár sekúnd.“
Tak čakám a zamýšľam sa nad tým, koľko rokov, dní či sekúnd môjho žitia som naplnil prázdnotou.

Jozef Banáš

Vypočujte si aj staršie príspevky.