Niekde v tomto meste, v tomto svete sedí za oblokom smutné dievčatko a hľadí, tak ako ja, na tisíce, milióny snehových vločiek, ako nám zakrývajú ulice, stromy, duše.  Možno jedinou radosťou dievčatka, na celý život pripútaného k lôžku, je pohľad do dvora, do ulice. Pred oblokom však má mohutný strom a jeden z jeho hrubých konárov jej zakrýva výhľad. Každý rok viac a viac...

Prečítajte si nádherný príbeh, glosu Jozefa Banáša, ktorá odznela v relácii Takže takto - odvysielané v RTVS (Rádio Slovensko) vo štvrtok 9.januára 2014 po 17:30.

Najmä v zime sa do jej srdiečka vkráda smútok. Tak veľmi by chcela byť na dvore s deťmi, ktoré majú zdravé nohy, stavať si s nimi snehuliaka, spúšťať sa z kopca na saniach. Ale už si zvykla a teší sa aspoň pohľadom. Vlastne, už ani nie, mohutný konár je veľmi vysoko a nedá sa odrezať, leda by sa odrezal celý strom, čo by však bola škoda. Strom vyrástol a z niekdajšieho konára – priateľa, na ktorom sedávali sýkorky a straky, ktoré jej rozprávali novinky z ulice, sa stal nepriateľ.

Dievčatko prestávalo veriť, že sa vrátia staré, krásne časy, kedy videla celý svet. Padajú, padajú. Milióny, miliardy snehových vločiek. Koľko tak môže vážiť vločka? Aký zmysel má to maličké, biele, bezvýznamné nič?
Dievčatko hľadelo na konár pokrytý vysokým nánosom snehu z nič nevážiacich vločiek. Zodvihla zrak a všimla si jednu nádhernú, pomaličky, dôstojne padajúcu vločku. Zosadla na konár, zaradila sa k miliardám ostatných a zrazu... konár zapraskal. Pod váhou snehu sa zlomil. Izba sa odrazu rozžiarila, vošli do nej slnečné lúče.

Koľko váži jedna snehová vločka? Aký je jej zmysel? Aký je zmysel jedného, jediného človeka zo siedmich miliárd? Jediná, zdanlivo bezvýznamná snehová vločka bola práve tou, na ktorú dievčatko roky trpezlivo čakalo. Možno si práve ty tá, alebo ten, zdanlivo bezvýznamný, jeden zo siedmich miliárd, na ktorého čaká smutné dievčatko, smutný samotár, smutný chudák, či smutný boháč. A možno si to práve ty, kto čakáš, na tú pravú vločku, na toho pravého človeka. Chce to len postaviť sa a ísť medzi ľudí.

Istý kňaz vzal ráno chlapca do ulíc s tým, že budú kázať. Tu pomohli jednému oprať špinavé šatstvo, druhému opravili deravú strechu, tretiemu pozametali pred domom, na štvrtého sa usmiali.
„A kedy budeme kázať?“ spýtal sa chlapec na sklonku dňa.
„Už sme kázali, už sme kázali.“  
Každý náš dobrý skutok je snehovou vločkou, na ktorú niekto niekde čaká. Možno na ňu čakáš práve ty.

Jozef Banáš

Vypočujte si aj staršie príspevky.