Jediný, kto na nás Vianoce v časoch nášho detstva neklamal bol Stanov dedo. Aspoň som si to myslel. Učil nás ruštinu a volal sa Mráz. František Mráz. Pionieri aj iskričky sme vtedy riešili dilemu Ježiško či Dedo Mráz. V rámci tejto dilemy som ja riešil svoju osobnú – kedy si konečne jeden z týchto dvoch chlapíkov všimne moje úpenlivé listy a prinesie nám pod stromček televízor. Mali ho už takmer všetci, len ja so sestrou sme chodili pozerať Karola Divína či Mrázika raz k jedným, inokedy k druhým susedom.

Prečítajte si celú glosu Jozefa Banáša, ktorá odznela v relácii Takže takto - odvysielané v RTVS (Rádio Slovensko) vo štvrtok 26.decembra po 17:30.

Túto skutočnosť som ako dieťa nahlas kritizoval. Rodičia sa cítili trápne a absenciu televízora pod vianočným stromčekom otec raz vysvetlil mojou štvorkou z matematiky, inokedy sestrinými roztrhanými pančuškovými, čo si nesporne Ježiško všíma. Pojal som voči nemu averziu, hoci som mal pocit, že otec sa na Ježiška vyhovára akosi priveľa.

Keď televízor dostal už aj Čončo, ktorý bol beznádejne najhorším žiakom, obrátil som svoju nádej k Dedovi Mrázovi, aj keď mi nebola celkom jasná deľba práce medzi ním a Ježiškom, ani to, akého sú náboženstva, či sa Dedo Mráz tiež narodil v Betleheme a čo vyviedol, že ho vyhnali až na Čukotku.
Zdalo sa mi, že sú dokonca kamaráti, z ktorých sa Ježiškovi darí lepšie, lebo mal robotnícky pôvod. S nádejou aj obavami som očakával príchod Deda Mráza, vedomý si, že na takej dlhej ceste má množstvo odberateľov. Učiteľka občianskej výchovy nás informovala, že vlak z Čukotky už vyrazil a sovietska vláda rozsvietila na všetkých semaforoch transsibírskej magistrály zelenú, aby k nám dorazil čo najskôr.

Keď sa o pár dní tomuto do vaty zabalenému chlapíkovi zošuchla časť tváre, pod ktorou bol František Mráz, moja neviera v dospelých sa umocnila. Namiesto televízora mi priniesol zopár pomarančov a scvrknutých jabĺk a detský hnev nadobudol triedny charakter.
Spýtal som sa učiteľky uštipačne, či nie je náhodou Dedo Mráz na Čukotke vo vyhnanstve ešte od čias Lenina.
Rozhodol som sa vziať veci do vlastných rúk. Pred začatím omše v Blumentálskom kostole som sa odhodlal k zúfalému činu. Zdrapil som Ježiška ležiaceho v jasličkách popod krk aj s neďaleko stojacou Máriou a Jozefom a na celý kostol zvolal:
„Ak mi tento rok neprinesieš televízor svojich rodičov viac neuvidíš!“
Mama mi vzápätí treskla také zaucho, že ho Ježiško musel počuť. Pohoršila sa aj za spovednicou stojaca učiteľka občianskej výchovy, ktorú som - tak ako nás učila, pozdravil slušne česť práci!

Televízor som napokon dostal. O dva roky, keď naň moji úžasní rodičia korunku ku korunke našetrili. A hoci nebol Štedrý večer, ten deň bol jedným z najkrajších v mojom detstve.

Jozef Banáš

Vypočujte si aj staršie príspevky.