Štedrý deň sa blíži a ja sa bojím okamihu, keď sa v tento najkrajší deň roku zobudím a zistím, že nie som dieťa. Dlho mi to bolo ľúto, až som si uvedomil, že byť dospelým na Vianoce je azda aj krajšie. Môžete totiž viac dávať, ako dostávať. Radostné ohníky v očkách našich detí a vnúčat sú tým najkrajším vianočným darom pre nás dospelých.

Prečítajte si celú glosu Jozefa Banáša, ktorá odznela v relácii Takže takto - odvysielané v RTVS (Rádio Slovensko) vo štvrtok 19.decembra po 17:30.

Počas Vianoc akoby sa uskutočňoval základný zákon jestvovania – zákon rovnováhy, vyjadrený v biblickom – Čo dáš, to sa ti vráti, čo zaseješ to budeš žať. Nemôžete žať pšenicu, ak zasejete kúkoľ, nemôžete očakávať, že sa na vás niekto usmeje, keď sa na neho mračíte.

Naše múdre príslovie hovorí – Ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva.
V románe Kód 1 píšem, že sila človeka je tým väčšia, čím väčším počtom  frekvencií pod ním je deliteľná jeho vlastná frekvencia. V našich životoch totiž nie sú dôležití tí ľudia, ktorí sú hierarchicky nad nami, ale tí, ktorí sa dokážu najviac deliť so svojim blížnym.

Uvádzam to na číselnom príklade. Trebárs číslo 359 je vyššie ako číslo šesťdesiat, ale delí sa len samé sebou a jednotkou. Naopak, číslo 60 je v takpovediac spoločenskom rebríčku omnoho nižšie, ale sa delí jednotkou, dvojkou, trojkou, štvorkou, päťkou, šestkou, desiatkou, dvanástkou, pätnástkou, dvadsiatkou, tridsiatkou a sebou samým.
Dalo by sa aj povedať, že 359-ka je pekne sebecké číslo, na rozdiel od šesťdesiatky, ktorá pripomína novozákonnú vdovu, ktorá sa s biednym podelila o posledný halier. Skutočná sila človeka sa totiž nemeria podľa konečnosti, ale podľa nekonečnosti.

Len málokto si dnes spomenie na cisára Augusta, Lorenza Medici či weimarského veľkovojvodu Karola Augusta. Vergílius, Ovídius, Michelangelo, Leonardo, Goethe či Schiller, ktorí tvorili v časoch týchto panovníkov však v pamäti ľudstva ostanú navždy. Prezidenti, premiéri, kardináli prichádzajú a odchádzajú, ale spomenieme si len na tých, ktorí viac dávali ako brali.
Veľkosť človeka sa nemeria podľa toho, koľko vezme, ale koľko dá.

Podtitul môjho románu je Tajomstvo zázraku. Delenie sa s blížnym, dávanie je tým tajomstvo zázraku, ktorý otvára naše srdcia. V čase vianočnom máme jedinečnú príležitosť vyskúšať si silu tohto zázraku.
Dar nie sú len darčeky, ale aj úsmev, pomocná ruka, dobré slovo, pohladenie, nečakaný telefonát zabudnutému priateľovi, či slová „ľúbim ťa“, ktoré sme naposledy povedali manželke pred dvadsiatimi rokmi.
Čas Vianoc je čas dávania. Kristove slová – Miluj blížneho svojho ako seba samého, sú lešením, ktoré nebudeme potrebovať, keď budeme mať tieto slová pevne zakotvené v našich srdciach. Keď je dom hotový, lešenie nie je viac potrebné. Ak totiž nemáme vianočný dar v srdci, pod stromčekom ho nenájdeme. 

Jozef Banáš

Vypočujte si aj staršie príspevky.